Nový príbeh |
|
Keď mocný skloní hlavu
/Upútavka vybraná z utvárajúceho sa príbehu, písané v r. 2010 , editované 10.9.2012 /
Tento príbeh nosím v hlave už pár rokov, predkladám ukážku kvôli Vašim reakciám, ktoré si budem veľmi ceniť, a pomôže mi rozhodnúť sa, koľko času mám venovať písaniu. Ospravedlňujem sa za formátovanie textu, je to troška problém pre editor webu Ďakujem za Vaše reakcie na konci stránky.
Vo veľkej pracovni upravenej v modernom drevenom štýle sa rozľahlo naliehavé pípanie. Postarší muž zdvihol hlavu od papierov
a zamračil sa. Tmavý oblek mu bezchybne padol a takmer vôbec sa nepokrčil, ani keď sa načiahol za telefónom.
Protivné pípanie ustalo.
"Andy, nepovedal som že ma máte rušiť jedine v naliehavých prípadoch? Mám tu kopec správ o tých katastrofách za posledné dni
a všetci čakajú na vyhlásenie. Samo sa to nespraví."
"Prepáčte pane, ale toto vyzerá na naliehavý prípad." Mužovi vyletelo obočie nahor a odsunul papiere nabok.  "O čo ide?" "Predná hliadka hlásila príchod tmavého vozidla bez štátnej poznávacej značky. Počuli sme ako žiadali príchodzieho, aby sa
legitimoval a potom sa spojenie prerušilo."
"No a?" "Sú bez signálu a nepodarilo sa nám ich kontaktovať ani po opakovaných pokusoch. Navyše vypadli všetky kamery." "Zase blbne elektronika?" "Pane, dobre viete, že narážam na modrý kód." "Nebuďte smiešny. Je tu hromada skvele vycvičených vojakov a priamo pred dverami stoja dvaja členovia mojej ochranky, ktorí
u mňa pracujú vyše tri roky."
"Čo máme teda robiť , pane?" "To máte sám vedieť najlepšie. Za to vás predsa platím. Pošlite tam niekoho nech to preverí a zavolajte elektrárňam." "To sme už urobili, pane. Zvláštne je, že sa pri výpadku nenahodili ani núdzové generátory. Myslím že by to mohlo ..." V reproduktore sa ozvalo hlasité zapraskanie statickej elektriny a hlas zmĺkol uprostred vety. "Čo je zas s tým krámom," zahundral muž a poklepal po telefóne. Jedným tlačidlom vytočil spätne Andyho číslo rýchlou voľbou a čakal. Namiesto okamžitého spojenia sa ozval len dlhý tón.
Trocha priveľa náhod.
Vtedy ho premkla zlá predtucha. Ako na odpoveď zaznel tlmený výstrel a muž vyskočil zo stoličky. Za masívnymi dubovými dverami sa ozvali nejaké hlasy.
Rozoznal medzi nimi chlapov zo svojej ochranky.
Práve hovorili niečo o tom, že nemôžu vstúpiť bez povolenia. Zrazu hlasy zmĺkli a nastalo neprirodzené ticho. A nič. Akoby sa celý svet zastavil. Na kratučký okamih. Potom sa pohla pozlátená kľučka. Niekto sa chystal vstúpiť. Muž v skvelom obleku len bezmocne stál s rukami opretými o stôl a
vytriešťal oči na dvere, ktoré sa pomaly začali otvárať.
Ak sa predtým na okamih zdalo, že sa svet zastavil, teraz mal dojem , že niekto spomalil čas. To otváranie trvalo pridlho ako
keď niekto nevládze potlačiť mocnejšie. Boli to síce ťažké dubové dvere, no výborne naolejované a bežnému človeku rozhodne
nemohli spôsobiť potiaže. Jedine že by neotváral človek.
Za pootvorenými dverami sa ukázal kúsok tmavej látky a potom pomaly vstúpila vysoká postava v čiernom plášti a hlboko
stiahnutej kapucni, pod ktorou sa nedala rozoznať tvár.
Mužovi prebehli po chrbte zimomriavky a nemo hľadel na podivný výjav pred sebou. Čiernoodenec sa kúsok posunul a postavil sa napravo od dverí bez jediného slova či pohybu. Pohyboval sa veľmi zvláštnym
spôosobom, zdalo sa že nerobí normálne kroky, ale akosi sa kĺže po zemi, ako na ľade alebo na kolieskach, ale príliš pomaly,
aby to mohlo byť prirodzeným pohybom.
Potom vošla dnu navlas taká istá postava a postavila sa naľavo od dverí. Vyzerali ako čestná stráž. Alebo ochranka, ibaže z
druhej strany.
Napadlo mu, čo sa asi stalo s jeho ochrankou. Tí dvaja na niečo čakali, bez jediného pohybu.  Vtedy vošiel ten muž. V živote takého muža nevidel. Považoval sa za mocného a rozhodného človeka s veľkým vplyvom, ale akosi
tušil že pre tohto chlapa nie je hoden viac ako
mravec. Chlapík vyzeral veľmi príťažlivo s jemnými črtami a tmavými vlasmi, ako mladý manažér z talianskej krajiny. Mal
dokonca podobné črty tváre, ale čo bolo zvláštne, na Taliana mal príliš
bledú tvár, takmer ako albín. Vynímali sa na nej veľké slnečné okuliare - ktoré vôbec nemusel mať nasadené, v pracovni začínalo byť šero, o chodbe
nehovoriac. A nedali sa nevšimnúť nádherné prstene s drahými kameňmi rôznych farieb na oboch jeho rukách, ktoré mal takmer na
všetkých prstoch.
 "Čo to? ... " konečne sa zmohol na slovo strachom prikovaný chlapík opretý o pracovný stôl. Nestihol však dopovedať, lebo
prehovoril ten dominantnejší.
"Dobrý večer, pán prezident. Oceňujem, že ma vítate s patričnou úctou. Nech sa páči, sadnite si, " predniesol podmanivým
hlasom ktorý sa príjemne počúval.
Prezidentovi nebolo ani na okamih čudné, že tento podivín ho núka posadiť sa vo vlastnej pracovni. Napadlo mu len, že pred
ním stojí príčina toho neprirodzeného ticha, umlčanej ochranky i vojakov a dokonca akosi tušil, že práve tento tvor má čosi
dočinenia s katastrofami z posledných dní.
"Kto... kto ste?" vytlačil zo seba priškrteným hlasom. "Povedal som aby ste si sadli," zapriadol ten muž, avšak v hlase mu zaznela netrpezlivosť. Postavy v kapucni sa kĺzavo pohli
dopredu, akoby sa chystali splniť nevyslovený príkaz a posadiť prezidenta do koženej stoličky. Najmocnejší muž krajiny si
pomaly sadol, nespúšťajúc oči z desivej návštevy. Postavy zastali tesne pred jeho stolom z oboch strán, podobne ako predtým
pri dverách. Hrozivé tvory očividne na slovo poslúchali tohto chlapíka.
Muž podišiel dopredu, luskol prstami a v tom okamihu sa masívne dubové dvere zatresli ako okienko na verande. Prezident cítil, ako mu po chrbte steká chladivá kvapka potu. Ešte nikdy v živote sa tak nebál. "Uvoľnite sa, pán prezident. Pokiaľ budete spolupracovať, nič sa vám nestane." Ticho bolo odpoveďou. "Ani vašej rodine nie...nemusíte sa vôbec obávať. Teraz už smiete prehovoriť bez strachu." "Čo chcete?" vyhŕkol odrazu. "Ach áno, ľudská zvedavosť. Len sa trocha porozprávame." "Kto ste?" "Mená nateraz nie sú dôležité. Oslovujem vás ja teraz menom? Nie. Tak zachovajte dekórum a počkajte, kým sa hosť sám
nepredstaví,"
Uškrnutie bolo takmer nebadateľné. "Trochu zvláštne dekórum," poznamenal prezident. Napadlo mu, že zrejme nemá čo stratiť. "Možno pre vás trochu nové. Mnohí zanedbávajú staré vzdelanie, ale to sa zmení." V jeho hlase nebola hrozba, bolo to len
konštatovanie.
"Ehm, tak čo môžem pre vás urobiť?" "Vidíte? To znie lepšie. Vysvetlím vám čo urobíte. Najprv vydáte neodkladný príkaz na okamžitú mobilizáciu armády v celej
krajine. Ako pri vojnovom ohrození."
"To predsa nemôžem! " Muž nebadane pohol hlavou doľava a v ozdobnom kozube bez komína náhle vzbĺkol jasný plameň. "Pri závažných rozhovoroch by malo byť útulnejšie, " poznamenal. Prezident cítil, že sa mu zježili vlasy na zátylku. Nebezpečný návštevník očividne vládol neznámymi silami a neštítil sa
násilia, ako svedčili doterajšie udalosti.
Pud sebazáchovy velil splniť akúkoľvek požiadavku, čo ako sa zdala neprijateľná či odporná. "Prečo to mám urobiť? " vyjachtal silno žmoliac v ruke vreckovku. "No predsa kvôli vyhláseniu vojnového stavu. To ste zaiste pochopili, pán prezident. Povediete svoj ľud do víťaznej bitky." "Vážený pane, je to nutné? Veď už dlhé roky vládne na zemi mier! " "Ale nebuďte smiešny. Máme tu málo príkladov? Aj v moderných dobách väčšie národy pohlcujú menšie kvôli územiu či rope,
hľadajúc si zámienku napríklad v teroristických činoch či podobných ohavnostiach. Sú to len takzvane menšie konflikty ktoré
sa kamuflujú a ututlávajú. Vždy sa to robilo a vždy sa bude."
"Nám predsa nedal nikto žiadnu zámienku, " namietol prezident slabým hlasom. "Ach tak. To hneď napravíme." Veľkoplošná obrazovka na stene sa zapla s jemným zabzučaním, hoci ovládač ležal na neďalekom stolíku. Prebehlo niekoľko
staníc a obraz sa ustálil na vojenskej základni pri hraničnej oblasti.
Neznámy muž mierne privrel oči a trocha sa v kresle predklonil. V pracovni náhle zavoňal čerstvý ozón a okolný vzduch
trošička zapukal, bol akoby nabitý statickou energiou.
Nebolo pochýb že tento človek nie je žiadny šarlatán, ale akýsi mocný mág, alebo také čosi. Prezidentova vreckovka teraz vyzerala ako mokrá guľka a on ju neprestával žmoliť medzi prstami. Medzitým sa na obrazovke čosi pohlo. Za vojenskou budovou sa v diaľke črtalo jasnomodré nebo a na ňom bolo vidieť približujúci sa bombardér. Zo základne vybiehali
vojaci a bolo vidno aj nejaké obrnené vozidlo, ako sa obracia. Bombardér však nestúpal, ale letel priamo na základňu
obrovskou rýchlosťou. Krátky záblesk a obraz zhasol.
Prezident v duchu však stále videl žiarivú oranžovú guľu ako stúpa k nebu - a tlakovú vlnu, ktorá zmietla všetko v dosahu.  Muž trocha pootočil a pozrel sa už normálnym pohľadom na prezidenta. "To ste boli vy?" nemohol uveriť vlastným očiam. "Chudák pilot, musel byť poriadne prekvapený," poznamenal muž.
Koniec ukážky.
Vaše reakcie:
|
