Vaša tvorba |
|
Pre pridanie Vasho diela posielajte a kontaktujte Ruger1@azet.sk. Nezabudnite pripisat ci si zelate alebo nezelate zverejnit Vase meno.
Príspevok 6 /napísal Ruger/
Nie každý pochopí ...
Čo povieš prísnemu otcovi, keď ti za riadnu vylomeninu oprávnene naloží remeňom? Utečieš k mame vyžalovať sa. A ona ti vysvetlí, prečo si dostal a poľutuje ťa, ak je dobrou mamou. Čo povieš prísnemu otcovi, keď ťa po dvoch guliach v žiackej pošle do izby učiť sa a zatrhne ti vychádzky? Tresneš dvermi a vykríkneš, že ti nikdy nerozumel a že je na vine učiteľ. A mama donesie večeru a privinie si ťa. No ak je dobrou mamou vysvetlí ti, že život je vždy na vine a je najtvrdším učiteľom. Preto nemáš príliš veľa času aby si sa naučil, čo s tým urobíš. Lebo neskôr už nebude izba kde by si sa zavrel... Čo povieš prísnemu otcovi, keď ti nebude chcieť dať na víkend peniaze do mesta? Že už zabudol, aké to bolo, keď bol mladý a je hnusný žgrgloš. A skutočne dobrá mamina ti vysvetlí, že peňazí nie je nazvyš, treba platiť úver, byt, energie, tvoje štúdium, kopec vecí o ktorých nemáš tušenie a niekedy aj žehliť tvoje prúsery. No napriek tomu ti predsa len nejakú tu bankovku postrčí. Niekedy stačí len zdanie porozumenia, pohladenie, navarené, oprané, darované a porozprávané , aby sme niekoho mali radi. Aj keď nás možno rozmaznáva a sťažuje nám tým život. A niekedy stačí trocha netaktu, drsného humoru, príkazov a niekoľko dobre mienených, ale otravných rád, či jeden úder, aby sme niekoho znenávideli. Aj keď možno v práci hrdlačí a praskajú mu kosti či nervy, a nocami počíta mozole kým my žijeme za jeho peniaze a úsilie. Aj keď nám tým pomáha spoznať svet a ukazuje že prežijú tí, ktorí vedia, čo sa musí urobiť. Čo povieme prísnemu otcovi nad jeho hrobom, keď nám už nikdy neodpovie? Že budeme ctiť jeho odkaz, meno, snažiť sa pracovať a vychovávať a nech sa na nás nehnevá? A komu tým chceme uľaviť, jemu či sebe samým? Čo povieme skvelej mame nad jej hrobom? Nech sa nehnevá, že sme sa vždy ponáhľali a nemali čas, nevedeli poďakovať za výborné večere, nech nám odpustí preplakané noci, chvíle bolesti a že ju strašne ľúbime? Takže nakoniec sme prišli na to že nám bola samozrejmosťou... A ten "strašný" otec tiež. No on nám nikdy nepovie čo treba urobiť. Mali sme dosť času počúvať. No ona nevstane a neprivinie si nás , mali sme dosť času si to vychutnať. Kto si myslí že som písal o otcovi a matke, nech sa pokojne ozve. Budem si zapisovať zoznam idiotov. Ruger Príspevok 5 /napísal Ruger/
Keď mocný skloní hlavu
/Upútavka vybraná z utvárajúceho sa príbehu /
Vo veľkej pracovni upravenej v modernom drevenom štýle sa rozľahlo naliehavé pípanie. Postarší muž zdvihol hlavu od papierov
a zamračil sa. Tmavý oblek mu bezchybne padol a takmer vôbec sa nepokrčil, ani keď sa načiahol za telefónom. Protivné pípanie
ustalo.
"Andy, nepovedal som že ma máte rušiť jedine v naliehavých prípadoch? Mám tu kopec správ o tých katastrofách za posledné dni a všetci čakajú na vyhlásenie. Samo sa to nespraví."
"Prepáčte pane, ale toto vyzerá na naliehavý prípad." Mužovi vyletelo obočie nahor a odsunul papiere nabok. "O čo ide?" "Predná hliadka hlásila príchod tmavého vozidla bez štátnej poznávacej značky. Počuli sme ako žiadali príchodzieho, aby sa legitimoval a potom sa spojenie prerušilo."
"No a?" "Sú bez signálu a nepodarilo sa nám ich kontaktovať ani po opakovaných pokusoch. Navyše vypadli všetky kamery." "Zase blbne elektronika?" "Pane, dobre viete, že narážam na modrý kód." "Nebuďte smiešny. Je tu poltucet skvele vycvičených vojakov a priamo pred dverami stoja dvaja členovia mojej ochranky, ktorí u mňa pracujú vyše tri roky."
"Čo máme teda robiť , pane?" "To máte sám vedieť najlepšie. Za to vás predsa platím. Pošlite tam niekoho nech to preverí a zavolajte elektrárňam." "To sme už urobili, pane. Zvláštne je, že sa pri výpadku nenahodili ani núdzové generátory. Myslím že by to mohlo ..." V reproduktore sa ozvalo hlasité zapraskanie statickej elektriny a hlas zmĺkol uprostred vety. "Čo je zas s tým krámom," zahundral muž a poklepal po telefóne. Jedným tlačidlom vytočil spätne Andyho číslo rýchlou voľbou a čakal. Namiesto okamžitého spojenia sa ozval len dlhý tón. Trocha priveľa náhod.
Vtedy ho premkla zlá predtucha. Ako na odpoveď zaznel tlmený výstrel a muž vyskočil zo stoličky. Za masívnymi dubovými dverami sa ozvali nejaké hlasy. Rozoznal medzi nimi chlapov zo svojej ochranky.
Práve hovorili niečo o tom, že nemôžu vstúpiť bez povolenia. Zrazu hlasy zmĺkli a nastalo neprirodzené ticho. A nič. Akoby sa celý svet zastavil. Na kratučký okamih. Potom sa pohla pozlátená kľučka. Niekto sa chystal vstúpiť. Muž v skvelom obleku len bezmocne stál s rukami opretými o stôl a vytriešťal oči na dvere, ktoré sa pomaly začali otvárať.
Ak sa predtým na okamih zdalo, že sa svet zastavil, teraz mal dojem , že niekto spomalil čas. To otváranie trvalo pridlho ako keď niekto nevládze potlačiť mocnejšie. Boli to síce ťažké dubové dvere, no výborne naolejované a bežnému človeku rozhodne
nemohli spôsobiť potiaže. Jedine že by neotváral človek.
Za pootvorenými dverami sa ukázal kúsok tmavej látky a potom pomaly vstúpila vysoká postava v čiernom plášti a hlboko stiahnutej kapucni, pod ktorou sa nedala rozoznať tvár.
Mužovi prebehli po chrbte zimomriavky a nemo hľadel na podivný výjav pred sebou. Čiernoodenec sa kúsok posunul a postavil sa napravo od dverí bez jediného slova či pohybu. Pohyboval sa veľmi zvláštnym spôosobom, zdalo sa že nerobí normálne kroky, ale akosi sa kĺže po zemi, ako na ľade alebo na kolieskach, ale príliš pomaly,
aby to mohlo byť prirodzeným pohybom.
Potom vošla dnu navlas taká istá postava a postavila sa naľavo od dverí. Vyzerali ako čestná stráž. Alebo ochranka, ibaže z druhej strany.
Napadlo mu, čo sa asi stalo s jeho ochrankou. Tí dvaja na niečo čakali, bez jediného pohybu. Vtedy vošiel ten muž. V živote takého muža nevidel. Považoval sa za mocného a rozhodného človeka s veľkým vplyvom, ale akosi tušil že pre tohto chlapa nie je hoden viac ako
mravec. Chlapík vyzeral veľmi príťažlivo s jemnými črtami a tmavými vlasmi, ako mladý manažér z talianskej krajiny. Mal dokonca podobné črty tváre, ale čo bolo zvláštne, na Taliana mal príliš
bledú tvár, takmer ako albín. Vynímali sa na nej veľké slnečné okuliare - ktoré vôbec nemusel mať nasadené, v pracovni začínalo byť šero, o chodbe nehovoriac. A nedali sa nevšimnúť nádherné prstene s drahými kameňmi rôznych farieb na oboch jeho rukách, ktoré mal takmer na
všetkých prstoch.
"Čo to? ... " konečne sa zmohol na slovo strachom prikovaný chlapík opretý o pracovný stôl. Nestihol však dopovedať, lebo prehovoril ten dominantnejší.
"Dobrý večer, pán prezident. Oceňujem, že ma vítate s patričnou úctou. Nech sa páči, sadnite si, " predniesol podmanivým hlasom ktorý sa príjemne počúval.
Prezidentovi nebolo ani na okamih čudné, že tento podivín ho núka posadiť sa vo vlastnej pracovni. Napadlo mu len, že pred ním stojí príčina toho neprirodzeného ticha, umlčanej ochranky i vojakov a dokonca akosi tušil, že práve tento tvor má čosi
dočinenia s katastrofami z posledných dní.
"Kto... kto ste?" vytlačil zo seba priškrteným hlasom. "Povedal som aby ste si sadli," zapriadol ten muž, avšak v hlase mu zaznela netrpezlivosť. Postavy v kapucni sa kĺzavo pohli dopredu, akoby sa chystali splniť nevyslovený príkaz a posadiť prezidenta do koženej stoličky. Najmocnejší muž krajiny si
pomaly sadol, nespúšťajúc oči z desivej návštevy. Postavy zastali tesne pred jeho stolom z oboch strán, podobne ako predtým
pri dverách. Hrozivé tvory očividne na slovo poslúchali tohto chlapíka.
Muž podišiel dopredu, luskol prstami a v tom okamihu sa masívne dubové dvere zatresli ako okienko na verande. Cítil ako mu po chrbte steká chladivá kvapka potu. Ešte nikdy v živote sa tak nebál. "Uvoľnite sa, pán prezident. Pokiaľ budete spolupracovať, nič sa vám nestane." Ticho. "Ani vašej rodine nie...nemusíte sa vôbec obávať. Teraz už smiete prehovoriť bez strachu." "Čo chcete?" vyhŕkol odrazu. "Ach áno, ľudská zvedavosť. Len sa trocha porozprávame." "Kto ste?" "Mená nateraz nie sú dôležité. Oslovujem vás ja teraz menom? Nie. Tak zachovajte dekórum a počkajte, kým sa hosť sám nepredstaví,"
Uškrnutie bolo takmer nebadateľné. "Trochu zvláštne dekórum," poznamenal prezident. Napadlo mu, že zrejme nemá čo stratiť. "Možno pre vás trochu nové. Mnohí zanedbávajú staré vzdelanie, ale to sa zmení." V jeho hlase nebola hrozba, bolo to len konštatovanie.
"Ehm, tak čo môžem pre vás urobiť?" "Vidíte? To znie lepšie. Vysvetlím vám čo urobíte. Najprv vydáte neodkladný príkaz na okamžitú mobilizáciu armády v celej krajine. Ako pri vojnovom ohrození."
"To predsa nemôžem! " Muž nebadane pohol hlavou doľava a v ozdobnom kozube bez komína náhle vzbĺkol jasný plameň. "Pri závažných rozhovoroch by malo byť útulnejšie, " poznamenal. Prezident cítil, že sa mu zježili vlasy na zátylku. Nebezpečný návštevník očividne vládol neznámymi silami a neštítil sa násilia, ako svedčili doterajšie udalosti.
Pud sebazáchovy velil splniť akúkoľvek požiadavku, čo ako sa zdala neprijateľná či odporná. "Prečo to mám urobiť? " vyjachtal silno žmoliac v ruke vreckovku. "No predsa kvôli vyhláseniu vojnového stavu. To ste zaiste pochopili, pán prezident. Povediete svoj ľud do víťaznej bitky." "Vážený pane, je to nutné? Veď už dlhé roky vládne na zemi mier! " "Ale nebuďte smiešny. Máme tu málo príkladov? Aj v moderných dobách väčšie národy pohlcujú menšie kvôli územiu či rope, hľadajúc si zámienku napríklad v teroristických činoch či podobných ohavnostiach. Sú to len takzvane menšie konflikty ktoré
sa kamuflujú a ututlávajú. Vždy sa to robilo a vždy sa bude."
"Nám predsa nedal nikto žiadnu zámienku, " chabo namietol prezident. "Ach tak. To hneď napravíme." Veľkoplošná obrazovka na stene sa zapla s jemným zabzučaním, hoci ovládač ležal na neďalekom stolíku. Prebehlo niekoľko staníc a obraz sa ustálil na vojenskej základni pri hraničnej oblasti.
Neznámy muž mierne privrel oči a trocha sa v kresle predklonil. V pracovni náhle zavoňal čerstvý ozón a okolný vzduch trošička zapukal, bol akoby nabitý statickou energiou.
Nebolo pochýb že tento človek nie je žiadny šarlatán, ale akýsi mocný mág, alebo také čosi. Prezidentova vreckovka teraz vyzerala ako mokrá guľka a on ju neprestával žmoliť medzi prstami. Medzitým sa na obrazovke čosi pohlo. Za vojenskou budovou sa v diaľke črtalo jasnomodré nebo a na ňom bolo vidieť približujúci sa bombardér. Zo základne vybiehali vojaci a bolo vidno aj nejaké obrnené vozidlo, ako sa obracia. Bombardér však nestúpal, ale letel priamo na základňu
obrovskou rýchlosťou. Krátky záblesk a obraz zhasol.
Prezident v duchu však stále videl žiarivú oranžovú guľu ako stúpa k nebu - a tlakovú vlnu, ktorá zmietla všetko v dosahu. Muž trocha pootočil a pozrel sa už normálnym pohľadom na prezidenta. "To ste boli vy?" nemohol uveriť vlastným očiam. "Chudák pilot, musel byť poriadne prekvapený," poznamenal muž. Príspevok 4 / (napísal niehrdina)
Na tábor Čiernokapucníkov sa znášal súmrak. Čoskoro bude tma. Džingo i jeho spolubojovníci si dobre uvedomovali ako veľmi budú túto výhodu potrebovať. Táborníkov bolo dohromady 16. Džingo mal len o šesť „ľudí“ viac...teda, pokiaľ je možné nazvať „ľuďmi“ bytosti, čo im do jedenapol metra výšky chýba obvykle aspoň desať centimetrov! Džingo, a aj jeho spoločníci boli totiž t r p a s l í c i. Čo každému z nich chýbalo do výšky, však bohato v boji vyvážila hmotnosť, ktorá sa pohybovala u jedinca okolo osemdesiatich kilogramov (vrátane žien)! Tiež obvod bicepsov nejedného trpaslíka presahoval 50 centimetrov. Pretože fúzy pod nosom a na brade rástli mužom i ženám a postavami sa na seba priam neuveriteľne podobali, len ťažko by nezasvätený pozorovateľ dokázal rozlíšiť jedných od druhých... Medzitým sa úplne zotmelo a tábor osvetľovali iba ohne založené na ochranu proti divým zverom. Džingo ich napočítal päť. Ohne obklopovali tábor a tvorili vrcholy akéhosi päťuholníka. O každý z nich sa staral jeden strážca. To však neznamenalo, že by ostatní obyvatelia tábora boli spali...oni totiž nikdy nespali, jednoducho to nevedeli! Trpaslíci všetko pozorovali svojím nočným infravidením. Nepriateľ, ktorého sa chystali prepadnúť bol veľmi nebezpečný – bol to elf. I keď nevraživosť medzi týmito dvoma druhmi bytostí bola povestná, tu išlo predsa len o niečo iné...Mortilfánius, vodca táboriacej skupiny rozpútal skutočnú vojnu proti trpaslíkom – rozhodol sa ich totiž v y h l a d i ť z povrchu zemského (presnejšie by znel názov „plochozemský“, pretože celý tento príbeh sa odohráva vo svete, čo je rovný sťa doska...zabrúsená do kruhového tvaru?...asi ako veko od suda). Mortilfániovi elfovia nosili dlh é čierne plášte siahajúce až po zem s kapucňami, cez ktoré im nebolo vidieť do tvári, ani keď ste sa im dívali celkom zblízka priamo do očí...snáď akási mágia vytvárala pod kapucňou nepreniknuteľnú tma, vďaka ktorej elfovia vyzerali akoby tváre ani nemali! Džingo zodvihol nad hlavu jednu ruku a bezhlasne, len pohybom pier vyslovil bojový pokrik trpaslíkov: „Elraju!“ (asi nepreložiteľné...hurááá!?) V rovnakej chvíli sa pohlo ďalších 22 zavalitých tiel a ich pohyb sprevádzal rovnaký pohyb pier s jediným slovom navyše: „Elraju Džingo!“ Trpaslíci sa približovali naraz ako jeden muž, no i tak veľmi pomaly a opatrne, vyhli sa každej suchej vetvičke, ak to bolo len trochu možné. Džingo bol už len nejakých desať krokov od jedného strážcu, keď sa odvážil siahnúť pravou rukou do čižmy po nôž. Jeho ľavačka urobila to isté a vytiahla druhý nôž z ľavej čižmy. Malý okamih sa sústredil, vzápäti jediným plynulým pohybom bez mierenia sa zahnal a hodil – prvý nôž s predstihom a viac vľavo od elfa, druhý tesne po ňom, ale viac doprava od strážcu. Čiernokapucník uhol hlavou, ale to už počul aj druhý nôž svišťať vzduchom,...čepeľ mu prešla po tvári. Nevedel k ričať ani plakať, tak sa len od bolesti zrútil k zemi. Kým stihol vstať, Džingo počas behu vytiahol svoju štvorstrannú sekeru (pri pohľade zhora vytvárali jej čepele kríž) a chlapa ňou trafil do päty chodidla. Ďalej ňou nedočiahol, ale to ani nebolo potrebné...veľkou slabinou elfov bola ich malá odolnosť, zlomenina končatiny mohla mať pre nich zmrzačujúce následky (čo im zasa vynahrádzala ich nesmrteľnosť, oni totiž nestarli a ich fyzický vývoj sa zastavoval, keď boli na vrchole síl). Džingo si už strážcu nevšímal a snažil sa čo najrýchlejšie udupať oheň. Okolo neho prebehlo niekoľko ďalších trpaslíkov. S väčšími, či menšími úspechmi sa rovnaká situácia odohrávala aj v blízkosti ostatných ohnísk. Poplachu v tábore sa už zabrániť nedalo. Pri jednom z ďalších ohňov bojoval Halparutaj, Džingov spolubojovník a najväčší trpaslík v jeho družine. Meral viac ako stopäťdesiat centimetrov a vážil skoro sto kíl. Nemal toľko šťastia ako Džingo, jeho strážca si ho všimol skôr a pokúsil sa ho zasiahnuť do tváre horiacim kusom dreva vytiahnutým z ohniska. Halparutaj horiaci kus zlomil úderom hlavy a iskry zasiahli jeho protivníka, čo ho spomalilo pri vyťahovaní zbrane – tenkého pružného elfieho meča. Obrovský trpaslík najkratšou cestou priamo cez horiaci oheň pristúpil bližšie k Čiernokapucníkovi a nárazom dlane na jeho plece elfovi vykĺbil ruku, ktorou mu do tela tesne predtým strá� �ca zapichol meč. Halparutaj, vyťahujúc si elfiu zbraň z prsných svalov ľavačkou a nevšímajúc si tlejúce šatstvo, uhasínal ohnisko tým, že sa doň posadil. Trpaslíci vďaka mnohopočetnej prevahe pri útoku (dvadsiati traja dohromady s Džingom proti piatim strážcom) dobyli ohniská a tlejúce pahreby už vydávali len veľmi málo svetla. Džingo vbehol do stredu tábora, kde očakával, že nájde Mortilfánia. Stáli tam dva stany. Trpaslík videl v tme elfov len ako farebné škvrny, ale i tak veril, že by ich vodcu spoznal. Z jedného zo stanov vyšiel Čiernokapucník. Džingo zbystril pozornosť, elf mal kapucňu stiahnutú z hlavy. Bol to Galbo, nevlastný Mortilfániov brat a zaroveň jeho osobný strážca. To znamenalo, že vodca elfov sa bude nachádzať v rovnakom stane. Džingo Galba veľkým oblúkom obišiel, o neho mu nešlo, nechá ho Halparutajovi. Okolo sa ozýval cvengot zbraní – sekier skrížených s mečmi. Džingo sa priblížil k zadnej strane stanu, zahnal sa sekerou a...vtom si uvedomil, že Galbo sa s niekým nahlas zhovára. Trpaslík vykukol spoza stanu a všimol si Mortilfánia, ktorý medzitým taktiež stan opustil. Takto blízko sa k nemu ešte nikdy nedostal. „Lumenus elmal!“ (buď svetlo!?) – zvolal vodca elfov a nad hlavou sa mu rozsvietil svetelný zdroj v tvare guľového blesku. Neosvetlil síce celý tábor, ale okolie stanov bolo skutočne dobre viditeľné. Trpaslíci, čo boli k zdroju svetla najbližšie zostali na malú chvíľku oslepení,...okrem Džinga, ktorý už v momente vyslovovania zaklínadla elfom, hodil po ňom svoju štvorstrannú sekeru. Špicaté uši Mortilfániovho osobného strážcu sa nepatrne pohli, keď Galbo začul letiacu zbraň. Dve, priam rýchlosťou blesku vystrelené tenké šable zrazili sekeru k zemi. Vtedy už začalo účinkovať Mortilfániovo kúzlo. Obaja elfovia i trpaslík sa ocitli v žiare prudkého svetla. Ani jednému z nich to nebolo príjemné. Kým si ich oči privykli na zmenu viditeľnosti, skúmavo a s rešpektom sa navzájom sledovali... Džingove zelené oči ostro kontrastovali s jeho hustým, do vrkočov spleteným, hrdzavým porastom líc a brady. Galbove úplne biele, modrou čelenkou previazané vlasy, naopak, dokonale ladili až s priesvitne belasými očami zasadenými v tvári bez jedinej vrásky. Trpaslík nemal na sebe brnenie ani svoj štít, ktorý obvykle nosil zavesený na chrbáte. Ak sa chceli zavalití bojovníci priblížiť k táboru elfov bez najmenšieho hluku, nič iné, ako odložiť zbroj, im neostávalo. Aspoň prilby si však nechali na hlavách... Galbo stál vo vzdialenosti asi troch metrov od Džinga, Mortilfánius sa nachádzal ešte o meter ďalej mierne posunutý vľavo, takže mu výhľad na trpaslíka zakrýval oblúk stanu – to bolo pre Džinga dobré, lebo vodca elfov nemohol proti nemu bojovať čarami. Džingo, s mierne pokrčenými nohami a rukami na dvoch krátkych vrhacích sekerách zastrčených za opaskom, trpezlivo čakal na správny okamih. Osobný strážca pred ním sa ani nepohol. Zato čarodejník sa pokúsil zmeniť svoju nevýhodnú pozíciu. Trpaslík vytasil sekery, ale to už sa dostal do veterného mlyna Galbových šablí. Údery elfa boli neskutočne rýchle. Džingo ich cúvajúc vykrýval ako vedel, drobné poranenia svojich ramien si nevšímal. Najdôležitejšie bolo držať si šermiara čo najďalej od tela, čo vôbec nebolo jednoduché už aj z toho dôvodu, že elfovia boli od trpaslíkov aspoň o dvadsať centimetrov vyšší. Napriek tomu Džingo nestrácal prehľad o tom, čo sa deje v tábore. Neďaleko stanov sa práve prebíjal cez nepriateľských bojovníkov Halparutaj, ktorý pochádzal zo skutočne tuhého koreňa (a to aj na trpaslíka). O starom otcovi tohto hromotĺka sa šírili povesti, že v zahynul v boji s neskutočnou presilou zelených škretov, mávajúc okolo seba obojručnou sekerou ešte dobrú polhodinu po tom, čo mu nepriatelia odsekli hlavu! Vnuk teraz s rovnakou razanciou zasadzoval rany, ktorým sa síce dalo vyhnúť, ale v žiadnom prípade sa nedali blokovať, na čo niekoľko elfov prišlo príliš neskoro. Mortilfánius využil Džingov ústup na zaujatie pozície, z ktorej bol schpný použiť proti nemu mágiu. Trpaslík musel rýchlo konať, a i keď mu Galbo práve vyrazil z ľavačky sekeru, Džingo miesto ústupu vyrazil vpred. Tesne predtým ako sa s elfom zrazil, šermiar mu pravú ruku aj so sekerou odsekol. Čiernokapucníka odhodilo s jeho štyridsiatimi piatimi kilogramami Džingovi z cesty (a to bola na elfa už slušná váha)! Bez vybočenia zo smeru, ktorým sa trpaslík pohol, siahol Džingo ľavačkou za chrbát a oblúkom ponad svoju hlavu roztočil dve kovové palice spojené reťazou nazývane nunčaku. Po dvoch obrátkach zbraň hodil po vodcovi elfieho tábora, ktorému z pier čítal posledné slovo práve dokončovaného zaklínadla: „...herp“ (zmizni). Mortilfánius ešte vystrel dva prsty pravej ruky namierenej na Džinga a rozplynul sa trpaslíkovi pred očami,...to isté sa vzápäti stalo aj s Galbom, ktorý sa už ponáhľal svojmu nevlastné mu bratovi na pomoc. Šermiarova bolestná grimasa v tvári a dva svietiace body pod kapucňou elfieho čarodejníka, boli tými poslednými vecami, čo Džingo videl z jemu známeho sveta... Okolie sa zmenilo. Z lesa a čistinky so stanmi bolo odrazu poorané pole. K trpaslíkovi sa blížil jazdec na voze bez koní...zadné kolesá toho voza boli trochu priveľké a voz zvláštne vrčal. Džingo dúfal, že nebude musieť opäť bojovať. Vykročil jazdcovi v ústrety ľavačkou stláčajúc krvácajúce miesto, kde sa ešte nedávno nachádzala jeho pravá ruka. Zranenie ho nemrzelo, dorastanie končatín bolo pre trpasličí organizmus samozrejmosťou. Ľutoval len, že nevie, či letiace nunčaku zasiahlo Mortilfánia. „Snáď bude mať ten muž oheň“ – uvažoval Džingo, potreboval totiž zastaviť krvácanie. Každý normálny človek by po takom zranení stratil vedomie, ale Džingo nie. Džingo vydržal viac než „nejaký“ človek, on bol predsa t r p a s l í k ! Príspevok 3
ASI TÝŽDEŇ PO APOKALYPSE Kto tvrdí že Afrika je raj, blúzni. Je to peklo, horúce vlhké a ničivé. A čo ľudia? Ledva unikli katastrofe, chvíľu dávali dokopy svoje pomútené hlavy a hneď sa museli začať vraždiť. Myslel som, že nájdeme kúsok pokojnej zeme niekde vo vnútrozemí, ale kdé máj ducha. Zopár desiatok utečencov z Vyšegrádskej štvorky, no proste perly strednej Európy. Tretina podľahla útrapám cesty, mnohé vozidlá zavisli v beznádejných kolónach. Tretina z nás položila svoje životy v hnusnej smradľavej džungli. Koniec v nedohľadne, len ten starý blázon tvrdí, že pred nami je oáza, dedinka kde sú všetci cudzinci vítaní. Vraj tu bol v sedemdesiatom ôsmom a domorodé devuchy okolo neho skákali s džbánmi na hlavách. Vraj sú oveľa horúcejšie ako tie naše. Popravde sa príliš nečudujem. Veľa slnka proste škodí. Aj nášmu dedulovi, keď dostane chuť na to, k čomu sa už nepostaví... DRUHÝ TÝŽDEŇ Staroch mal pravdu! Skutočne je tu tá dedinka a tmavé usmievavé ženičky hore bez s kučierkami na hlavách. Tie bez vrások na hrudi sú príjemné nielen na pohľad. Nakŕmili nás, ošatili akýmisi dekami, niektoré si dokonca aj priľahli. Človek to musí oceniť, v noci tu je veľmi chladno. Totiž naše stredoeurópske fifleny sa hnali s tými Angličanmi ku ropným plošinám. Vraj tam funguje civilizácia a prepych. Och, kedy už dostanú rozum, čo videli málo padnutých mrakodrapov po ceste? Všetko v plameňoch a vydrancované, ako mohli nejaké plošiny vydržať? Veď všetci budú chcieť natankovať, rafinovať a vôbec. Angláni tam ani nedôjdu, o našich babách nehovoriac. A vraj verné...áno tých necelých dvadsať, ktoré odsúdili naše večerné tance u ohňa s čokoládkami verných je, lenže stovke statných požieračov kapustnice to proste stačiť nemôže. Ráno nás naše rozpálené čokoládky začali hnať na pole. Zemiaky síce nemajú, ale ináč sa človek cíti skoro ako doma, až na to dusno a sparu. Slunce-seno-jahody, no neskutočné. Už som si myslel že tu zdomácnieme a budeme celé roky orať, napájať ťavy a spievať u ohňa u občasnej šikovne zaštepenej antilopy. Pomaly budeme vráskavieť a tmavnúť, až nás ani nerozoznajú. Ale kdeže. Práve som si začal zvykať aj na stravu, keď po pár dňoch sme začali hrmot a výstrely kdesi na sever od nás. Poobede sa na roľu dohrnuli akísi počernejší frajeri na veľkých ťavách s bledými šatkami okolo hláv. Pokrikovali na seba krátkymi slovami, a ich jazyk pripomínal trocha cigánske nárečie. Naši severania by sa ich určite nezľakli, nebyť tých ligotavých samopalov v rukách. Sovietska výroba, Kalašnikov. Jeden z nich bol trocha bledší a ten nám tlmočil. Vraj všetci muži z dediny starší ako pätnásť rokov a mladší ako sedemdesiat idú bojovať. Kto nejde, zradí Alaha dvaja Arabi mu budú kontolovať vlastný výkop hrobu. A potom že prečo vyhrávajú sväté vojny. Tak sme radostne ponaskakovali na ich vozíky a výskali sme ako budeme bojovať za dobrú vec. Tí čo výskať nechceli, mali zviazané ruky a museli utekať za ťavami. Sedím na vozíku, okolo mňa samé vychudnuté a strhané zarastené tváre. Dúfam že toto nie je posledná vec, ktorú si zapisujem. Už tretí deň ideme púšťou a neviem či sa dožijeme ďalšieho splnu. TRETÍ TÝŽDEŇ Očakával som polorozpadnuté stany, malé jazierko tri krát dva metre a a milión detí s holými zadkami, ako v telke. Namiesto toho nás doviezli do raketovej základne. Spadol by som nazadok, keby som na ňom stŕpnutý nesedel takmer týždeň. Pri bráne heslo, a POZOR! Zapípalo to, normálne elektronické zamykanie. A to nám tvrdili že na celej planéte vypadla elektronika. Všade kaki alebo pieskové uniformy, baby zametajú okolo barákov zahalené takmer po päty. Arabi ich držia riadne nakrátko. Tie naše šlo utrhnúť, keď sa nemohli vyrozprávať. Veď sme im nekázali ísť s nami, mali ostať v osade. Ale nie, žiarlivostné scény, vraj či sme sa už dosť nepokurvili. A to nás prepytujem, vlečú do vojny. Veď ich scény prejdu keď na každú pripadá sedem šejkov a háremov nie je nikdy dosť. Pôjdu pekne riadne naširoko. Posadili nás pred budovu a musíme sme po jednom chodiť dovnútra. Ešte nikto odtiaľ nevyšiel. Za chvíľu je rada na mne. Zvláštne, mám dojem že keď nesprávne otvorím ústa, bude to bolieť oveľa viac ako u zubára. Všetci sa tlačia na koniec radu. Zaviedli nás dovnútra akousi tmavou chodbou. Miernu triašku som pripisoval Alahovej prítomnosti. Kancelária ako telocvičňa na strednej škole. Megalomani. Predomnou zopár vyfrčkovaných hodnostárov, zapisovatelia a generál na pohodlnom kresielku plus jeden prekladateľ. Najprv tie klasické otázky že ako vek, zdravotný stav a pre istotu aj pohlavie, lebo tu sa ženám pod sukne nenakúka. Potom moje pracovné zameranie. Tak vravím Armádny Ekonóm Slovenskej Republiky. Prekladateľ to nazval do arabštiny síce viacerými slovami, ale ani on mi dobre nerozumie, čeština mu ide lepšie. Začali sa škrabkať po prasačích briadkach a mrmlať si medzi sebou. Bolo mi jasné, že ak nebudem vedieť robiť niečo viac, nafasujem Kalašnikov a pôjdem pokladať môj lacný život za Alaha. Vraj či mám nejaké osvedčenie. Samozrejme, na oficiálnej stránke Slovenskej Armády. Som vyčúral s nimi, lebo dobre viem že internet tu určite nemajú. Pýtajú papiere. Vravím že keby nás tak neboli hnali z osady, aj by som si ich zobral. Generál sa zamračí a povie niečo pobočníkovi anglicky. Vyrozumiem niečo s bičovaním ale spomenul aj dôstojníka, teda mňa zatiaľ otĺkať nejdú. Chvíľka napätia a potom padne otázka, koľko výdajov by som vedel ušetriť pri dvanásť tisícok pešiakov a sedemsto obrnených vozidlách. Tvárim sa že premýšľam a hovorím: "Pri koordinácii so zbrojným odborníkom a útočným generálom akiste aj 10-15 percent, neskôr možno viac." Vraj či som si istý. Samozrejme, veď som dostal osem vyznamenaní u nás doma za tri roky. Ofrčkovaní hodnostári pokojne prikyvujú a niečo prikazujú podriadeným. Prekladateľ mi vysvetľuje, že sú ochotní ma vyskúšať. Vraj dostanem kanceláriu aj svoje osobitné ubytovanie, ale večer na ôsmu sa mám hlásiť na poradu pred zajtrajším útokom. Hodím profesionálny ksicht a prikyvujem. Žiadam osobný telefón, vozidlo a slušnú stravu. Na oplátku sľubujem výborné výkony. Ách to je lahoda. Horúca voňavá vaňa s penou, pečené jahniatko na karí. Hádam niekdy mi tak nechutilo ako dnes. K tomu Chateau de lá Costa, ročník osemdesiat tri. Poslali mi aj veľmi pôvabnú slečnu, ktorá sa anglicky prestavila ako Shimtra. Zaujímavé meno. Tmavé vlasy, drobná a bezbranná ako mladé sŕňa. Zdala sa mi príliš zahalená, ale nestihol som jej to vysvetliť, lebo zazvonil telefón. Bol to generálov pobočník. Vraj je trištrvrte na osem a určite by som nechcel nechať predstavenstvo čakať. Popravde pri pohľade na mandľové oči Shimtry aj chcel, avšak v prvý deň môjho úradovania som nechcel riskovať bičovanie. Lokaji ma zaviedli do obrovskej miestnosti s kaki farbami, kde stál asi tucet mužov, ktorí mi zaradom podávali ruky. Boli tam generáli obrany i útoku, a dokonca aj Veliteľ základne. Na stole hromada máp po bokoch stien obrazovky a monitory a všade vojenské príručky , papiere a aj dôstojnícke pištole. "Nech sa páči, posaďte sa," ponúkol ma Veliteľ základne stoličkou. "Práve sme začali. Naše vojsko je asi tristo kilometrov odtiaľto a chystáme sa zasadiť partizánsky úder na okraji džungle. V oblasti sú nepriateľské hliadky, najpočetnejšie u ropnej veže v kvadrante beta. Otvorte si prosím mapy na strane sedemnásť." Šuchot papierov a mrmlanie. "V kvadrante alfa je nepriateľská formácia o sile asi dvetisíc mužov. Spolu s ropnou vežou sú to najnebezpečnejšie oblasti. Útok povedie náš nacionálny generál." Jeden z bachratých ulízancov sa spokojne usmial, no ostatní nepokojne mrmlali a najviac sa mračil chudší okuliarnatý chlapík tri stoličky odomňa. Spýtavo som dvihol obočie a jeden z lokajov sa ku mne naklonil: "To je obranno - strategický generál, väčšina vedenia si myslí, že útok by poviedol lepšie on, ale neodvážia sa to povedať, pretože Nacionál je Veliteľov obľúbenec, totiž mu dobyl veľké územia." "Vďaka," zamrmlal som polohlasne a začítal som sa do poznámok. Slova sa ujal zoširoka Nacionál: "Rozdelíme našich mužov na dve polovice po šesť tisícok pešiakov. Prvá skupina zaútočí na nepriateľský tábor, druhá odpáli ropnú vežu..." Obranár sa mračil čoraz viac a v tej chvíli som sa rozhodol. Nahlas som si odkašlal: "Ehm, Veliteľ, ak by som mohol poznamenať..." "Ale nech sa páči," usmial sa žoviálne šedivý päťdesiatnik. Nacionál prekvapene stíchol a všetky tváre sa otočili ku mne. "Z môjho odborného stanoviska je plytvanie zdrojmi zaútočiť na dve miesta naraz, pričom obrana nepriateľa je podľa podkladov akiste značná. Nazdávam sa že pokiaľ zaútočí celá skupina, prečísli obrancov tak veľmi, že straty na našich životoch môžu klesnúť až o dvadsať percent a dokonca môžeme získať cenných zajatcov. Veliteľ, verím že to nebude priveľká trúfalosť, keď sa opýtam, prečo sme do oblasti neposlali obrnené vozidlá, keďže nepriateľ nimi nedisponuje a má minimum ručných prostriedkov účinných proti pancieru. V prípade že by sme útok pozastavili, do hodiny môžeme jedinou mohutnou ofenzívou rozvrátiť obranu nepriateľa obrnenými vozidlami z východu, pričom pechota zaútočí zo severu." Odpoveďou mi bolo ohromené mlčanie a tak mi začínalo byť jasné, že mám dočinenia s bandou samoľúbych blbcov, ktorí bez výčitiek svedomia posielali tisice ľudí na smrť. Strategický obranár však pokojne prikyvoval, očividne spokojný s mojím návrhom. Rozhodol som sa kuť železo za horúca a tak som rýchlo nadhodil genálny nápad ktorý ma osvietil, keď mi pobočník pošepol dôverné informácie o Veliteľovom obľúbencovi. "Pri všetkej úcte k vojnovým skúsenostiam Nacionála, Veliteľ, nechal by som tieto útoky na stratéga, akým je náš obranný generál. Naše straty sa tak znížia minimálne o ďalších desať percent a čo je najdôležitejšie, potom príde čas na dobývanie územia. Samozrejme že nemusíme ropnú vežu zničiť, využime ju v náš prospech, veď je na nej kompletný personál a máme postarané o ďalšie dodávky paliva i energie! Taký výborný dobyvateľ, akým je nás Nacionál akiste ocení možnosť zabratia oveľa väčšieho územia a nerastného bohatstva vďaka omnoho početnejšiemu vojsku ktoré bude nažive - a dobyvačné ťaženie povedie samozrejme on." Ovácie a potlesk ma ohlušili, dokonca som dostal standing aplauz a znova som musel stískať prepotené mäsnaté ruky. Autor: Ruger Príspevok 2
Skalný masív z rovníkovej džungle, miesto presne neurčené Záznam z Tábora kmeňa Flyerov, Fetish Veľa bojovníkov prešlo džungľou. Takmer všetkých sme zabili. Niektorí nás ale premohli. Väčšina sa nás nesnažila zabiť všetkých, chceli len prejsť. Ale nemali šancu. Náš kmeň je veľmi plodný,máme veľa bojovníkov a svojim množstvom premôžeme nepriateľa. A vieme fúkať z bambusu smrtiace šípky, taktiež čepele našich malých mečov nie sú také veľké ako Vysokých ľudí, ale sú ostrejšie a otrávené. Toto je záznam o bojovníkovi z vysokých ľudí, ktorého sme nedokázali zabiť. Veľká škoda, lebo ten kto zje srdce takého bojovníka, preberie časť jeho moci do seba. Práve sme jedli zvyšky tela, bola to samica z rodu Vysokých ľudí, keď prišiel signál, že človek vstúpil do našej časti džungle. Dostali sme výslovne dovolené od Nášho Pána Mephista loviť a jesť ľudí, za to nám Netvory neublížia. Tam-tamy oznamovali, že je sám, takže sme sa všetci rozbehli za istou korisťou. Ja som u nás plnil funkciu strelca z bambusu. Vedel som dostreliť najďalej, mal som najmocnejšie pľúca. Vtedy sme zbadali toho chlapa. Naši bojovníci sa naňho vrhli. Ja som pripravil bambusovú trúbku k výstrelu. Bol ešte príliš daleko. Najprv naňho útočili bojovníci s mečmi. Skôr než sa ho stihli dotknúť, vyrástla medzi nimi kostená stena, vysoká dvojnásobne ako náš najvyšší bojovník, ešte vyššia než Vysokí ľudia. Zo zeme sa zrazu zrodil obrovský muž plný krvavého mäsa a ostrých vyčnievajúcich kostí. Vrhol sa na najbližšieho z našich, ktorý okamžite umrel pod úderom jeho veľkej tlapy. Zavelil som útok strelcom a kým sa naňho vrhli naši mečoví bojovníci, pomáhali sme im zozadu našimi strelami. Ale veľký muž zrodený z hliny akoby naše strely ani necítil. A bojovníci ktorí ho udierali odpadávali so zlomenými rukami. Vyzeralo to že si ubližujú len tým, že doňho udierajú. O chvíľu bola zem okolo neho posiata našimi mrtvymi bojovníkmi. Vtedy kostená stena padla. Vzápätí sa nám podarilo zabiť veľkého krvavého muža, ktorý sa v momente rozpadol v kôpku mäsa. S hlasným víťazným revom sa všetci rozbehli na nechráneného mága so zvláštnymi sivými až belavými vlasmi a mladistvou tvárou. Pozdvihol ruku a zo zeme sa opäť postavil ten krvavý obrovský muž, úplne nezranený! Vzápätí z tiel našich padlých začali vyskakovať kostry a útočiť na nás. Boli tam aj mágovia s ohnivými a jedovými strelami. Zabili sme najmenej dvadsiatich, ale neustále vstávali ďalší. Prvý krát sme zažili čo je to presila nepriateľa. Hoci nás bolo oveľa viac, nedokázali sme zabiť toho tajomného čarodejníka. Používal zvláštny druh magickej kopije, ktorá prerazila aj viacerých bojovníkov za sebou. Bol to riadny masaker. Mne sa podarilo viackrát ho zasiahnuť, ale nikdy nevyzeral vážne poranený. Určite mu pomohlo to zvláštne ligotavé brnenie, z ktorého bola cítiť veľká mágia. Takisto vyžarovala aj z tohto muža. Po mojom zásahu pokojne pokračoval vo vyvolávaní svojich kostených bojovníkov, a jediné čo som si všimol, bolo to že po zásahu zmizol jeden z troch duchov ktorí neustále krúžili okolo neho. Myslím že ho ochraňovali. Tento muž bol jediný naozaj živý zo svojej kompánie. Napriek tomu nás zahnali, ozbierali Magické amulety našich bojovníkov a pokojne pokračovali v ceste, rozsievajúc smrť všade okolo. Prvý krát sme sa netešili so smrti ktorá prišla v džungli. Z piatich tuctov bojovníkov som prežil len ja a môj priateľ Shaman. Ten deň je zapísaný ako veľká prehra nášho kmeňa. Vedeli sme, že Mephisto bude zúriť, ak niekto prejde cez naše kmene až do Travincalu, ale nikto tomuto čarodejovi v tom nedokázal zabrániť. V ten deň som prežil len ja a moji dvaja priatelia z piatich tuctov bojovníkov, ktorí boli vyslaní na lov. Neskôr prichádzali správy od ostaných kmeňov, že tento muž prešiel cez ich územie. Naozaj sme si vydýchli, keď vstúpil do Travincalu a prestal vraždiť našich mužov. Čakali sme na správu od Mephista a čerstvé ľudské mäsko. O týždeň neskôr som sa stal náčelníkom nášho kmeňa. Autor: Ruger Príspevok 1
„Kto je bez viny, do toho prvého hodíme kameňom.” Jack Olimp sedel vo vznášadle mestskej dopravy, a už sa nemohol dočkať kedy sa dostane domov. Dnes v práci tvrdo pracoval, lebo sa mu pred mesiacom podarilo prísť na niečo veľké. Ak sa mu ten článok podarí, bude to jeho najväčší doterajší úspech. Jack bol totižto redaktorom vcelku bezvýznamných novín, ale vždy dúfal že to dotiahne niekam ďalej. Lenže mal už 35 rokov, a zatiaľ sa mu to nepodarilo. Na svoj vek vyzeral pomerne mlado, mal hnedé oči, a tmavé vlasy. Na sebe mal oblečené svoje zvyčajné sako a kravatu. Vždy ho nosieval do roboty, lebo v ňom vyzeral seriózne. Už iba pár dni a článok bude hotoví. Až vide v novinách, vyvolá obrovské pobúrenie. Taký škandál ešte Šťastná republika za 80 rokov svojej existencie nezažila. Bola tu ale určitá možnosť, že Jack je kvôli tomuto článku v ohrození, a preto si pred pár dňami ilegálne kúpil zbraň. Bole to pomerne stará, ale funkčná pištoľ, ktorú mal teraz vo vnútri saka. Nebol si vôbec istý, či by z nej dokázal na niekoho vystreliť, ale cítil sa s ňou bezpečnejšie. Jack sa poobzeral po vznášadle. Malo podlhovastý aerodynamický tvar a bolo modrej farby. Vpredu sa v oddelenej kabíne nachádzal vodič, a za ním bolo v radoch asi 50 sedadiel. Na televíznej obrazovke umiestnenej vpredu na vyvýšenom mieste tak aby na ňu každý s cestujúcich videl, práve vysielali reláciu ,Financie‘. V tejto relácii ľudia pomocou sms-iek rozhodovali o tom, ako prerozdeliť štátne financie. V podobných reláciách rozhodovali ľudia nielen o financiách, ale napríklad aj o dohodách s inými krajinami, o zákonoch a vlastne o všetkých dôležitých veciach v Šťastnej republike. Každý občan ktorý mal 18 rokov a viac, mal právo poslať 50 hlasovacích sms-iek mesačne, ale vždy iba jeden hlas, na jednu riešenú otázku. Samozrejme, bezplatne. A takisto mal aj právo poslať 30 návrhov, ako zmeniť situáciu v republike. Ak poslalo aspoň 20% obyvateľstva rovnaký návrh, dostal sa do televízie, kde sa o ňom hlasovalo. Dokonca aj sociálne slabšie rodiny, ktoré si nemohli televízor ani telefón dovoliť, dostávali zdarma jeden televízor, podobný tomuto vo vznášadle, a jeden mobilný telefón. Ľudia boli s takýmto systémom spokojný, ako aj hlásal text, ktorý sa práve zjavil na obrazovke: SPONZOROM PROGRAMU JE: ŠŤASTNÁ REPUBLIKA -Najšťastnejšia republika na svete! -Republika, v ktorej vládnete vy! Potom ešte raz ukázali otázku, ktorú v relácii práve riešili: Zvýšiť prídavky na dieťa o 10%? -Ak súhlasíte, pošlite SMS s textom „Zvýšiť” na číslo 260206 -Ak nesúhlasíte, pošlite SMS s textom „Nezvýšiť” na číslo 260207 -V prípade, že nesúhlasíte, môžete poslať aj iný návrh ako využiť tieto peniaze Doteraz v programe podrobnejšie rozoberali túto otázku. Spomenuli, že vďaka zlepšujúcej sa ekonomike, republika má na zvýšenie prídavkov dosť peňazí. Musí súhlasiť aspoň 51%, inak sa bude hlasovať o ďalšom návrhu, ako tieto peniaze využiť. Na koniec ešte vyjadril svoj názor Finančný poradca. Poradcovia boli niečo ako politici, zhodnotili čo by pre ľudí bolo podľa nich najlepšie, a to im poradili. A ľudia ich mohli, ale aj nemuseli poslúchnuť. V Šťastnej republike vládli ľudia. A nie iba nejaká vyvolená skupina politikov, ale všetci ľudia! Poradcovia boli iba vo svojom odbore špeciálne vzdelaný ľudia, ktorý vám poradili. Ale rozhodovali ľudia. A hlas každého človeka mal rovnakú cenu. Preto to bola Šťastná republika. Finančný poradca poradil ľuďom, aby súhlasili zo zvýšením, načo Jack takmer automaticky vytiahol svoj mobil, a odoslal SMS s textom „Súhlasím” na spomínané číslo. Sám bol čerstvým otcom, a peniaze nazvyš sa zídu. Veď koľko papierovania ho to stálo, kým im to Oddelenie pre kontrolu množstva populácie dovolilo.. To už sa vznášadlo zastavilo na zastávke, a Jack sa chystal vystúpiť. Pri východe zo vznášadla doňho vrazil nejaký muž a zachytil sa ho akoby mal problémy s rovnováhou. Jack si všimol že ma podozrivo červené oči, a neprítomný pohľad. ,Ďalší člen Ligy Nesmrteľnosti´- pomyslel si, a vystúpil, viac už si toho muža nevšímajúc. Autor: imp1984@azet.sk |
