Rugerov kontinentalny vylet alebo :

Ako sa kysucky galgan z maleho Slovenska do sveta vydal

6.10.2014 , Rim, Guesthouse Marian

/ foto sa zobrazi v novom okne po kliknuti na miniaturu, je mozne ze bude potreba byt registrovany alebo prihlaseny na facebooku. Pod clankom je link na cely album na fb /

/pisane bez slovenskej klavesnice /

Po roznych niekolkodnovych pripravach som mal stres pri baleni, aby sa veci zmestili do tasiek a ja nechodil ovesany ako vianocny stromcek. Nebolo to jednoduche, pretoze babina mala predstavu roznych tazsich odevov pricom jej bolo problematicke vysvetlit, ako horuco je v taliansku a egypte pre slovenskeho rodaka. Dalo by sa to lahko ustat, keby sa mi rozne nepotrebne veci priebezne neobjavovali v batozine :P

Vedel som ze to mysli dobre a okrem toho mi pomohla na cestu mnohymi sposobmi, riesil som to teda diplomaticky a nenapadne menenim veci podla aktualnych potrieb. Nakolko ostravalo este mnoho rozpisanych a nedoriesenych veci v domacnosti i na webe, musel som sa na taxik vskutku ponahlat. Vlak do Ziliny som stihol cca 5 minut pred odchodom, co ma potesilo a cast obav opadla. Cestu som si vychutnaval, nakolko som vedel ze tento krasny kraj s nasimi vytvalymi vyrubavacmi nejaky ten piatok neuvidim.  V Ziline na stanici ma uz ocakaval kamarat a byvaly dobrovolnik Dalibor z Macedonska, s ktorym sme si uzili niekolko vybornych  party pocas jeho opatovnej navstevy Slovenska.

 

 

O polhodinku dorazil autobus Ceskej firmy Student Agency, ktory musim oproti Slovenskym konkurentom znacne pochvalit co do kvality, tak i ceny. Rozlucil som sa s Daliborom za ktorym mi urcite bude trochu smutno, ved sme cakali viac nez 2 roky kym k nam zavital. Cakala ma niekolkohodinova cesta do Brna. Vacsina znamych ktori su tam akurat v v sobotu nebola pritomna alebo sa zucastnovali nejakej poriadne chlastparty. Cestu mi sprijemnovali filmy a serialy podla mojho vyberu, prehravane zo vstavaneho zariadenia v sedadle predomnou.

Stanica v Brne ma svoje zakonitosti. Clovek tam musi byt opatrny pretoze nanho cihaju nastrahy v podobe zobrania, smradu i premeriavania povalacov ktori sa niekedy nestitia pokusit z cestujuceho vymlatit dake prostriedky, pokial by sa dakde mohol ocitnut osamote. Po hodine a pol cakania , skracovanej spravami so znamymi a postovanim fotiek z vyletu, dorazil dalsi bus Student Agency - ktory mal byt mojim domovom po nasledujucich cca 17 hodin az do Rima. Po ceste sme menili pasazierov v niekolych Ceskych a Rakuskych a Talianskych mesteckach. Na nocnych pumpach to vyzera absolutne inak, daju sa tam zbadat nadherne vozy i zaujimavi ludia. Clovek sa moc nenaspi ak si nenajde spravnu polohu, a zalezi i na spolucestujucich, co nebolo zas take hrozne.

Predpoludnim sme prechadzali hornatou castou severneho Talianska, treba uznat ze sa o tie lesy staraju o hodne lepsie. Nasi by si mohli brat priklad ako nepilit konar pod sebou a neznicit si krajinu pre vlastnu chamtivost, napriklad regulaciou vyrubu a neprivierat oci nad nelegalnym vyrubom kde ruka ruku myje. Urcite si dobre pamatame kauzy s umelo nasadenym lykozrutom v nasich lesoch  atd. Nehovoriac o dalekosiahlych nasledkoch, ako su zmeny lokalneho podnebia a zrazok kvoli teplotnym kominom, devastovanie ekosfery i zivocistva / jeden z mnohych prikladov - vyhladovane medvede v kontajneroch a u nasich zahrad / a taktiez stratu zavlazenie i zadrziavania vody, povodne, erozia pody zosuvy, zaplavy a nestastia, skody na majetku i zivotoch. Viem ze normalne to sem nepatri, len mi je luto ze legalnou cestou sa nedari nic zmenit....

Na stanici Tiburtina v Rime ma ovalilo popoludnajsie slnko, ostre ako u nas pocas bezneho leta. Hned som si spomenul na Slovensko, kde posledny mesiac takmer vkuse prsalo a teploty sa hybali pod 15 stupnami, v noci aj okolo piatich. Za nase podnebie ovsem nemozeme a dava nam to vyhodu ak vycestujeme na juh , nenachladneme tak lahko :D Plus , tym sa nam rozisruje doba dovolenky a peknych par mesiacov.

Pre Slovaka polovica Talianov prirodzene vyzera ako Romovia, co moze viest kohokolvek neskuseneho nevdojak k predsudkom. Opatrnost je namieste samozrejme vsade. Nas bus dorazil o nieco skor a tak som pobludil po stanici a volal s rodakom a vybornym kamaratom z Rima, Aureliom. Asi o hodinu dorazil a konecne sme sa nasli. Talianska srdecnost a pohostinnost bola vskutku prislovecna, povozil ma po centre mesta,  navstivili sme miesta spolocnych zazitkov s spred 2 rokov,  / Rampa Prenestina / usadil v zahradke paradnym jazierkom a korytnackami ,predstavil rodicom , zobral na tanecne  vystupenie svojej priatelky stylu American Tribal a brusne tance, zaviezol na ubytovnu.

Pocas tanecneho vystupenia sme si neodpustili s Aureliom, aby sme vystupujucim slecnam nepovedali, ze sa na nich prisiel pozriet ragazzo z dalekeho Slovenska . Okamzite ma obklopili a nechali sa so mnou rady vyfotit i pokecat. Hlavne tie dve co vkuse na mna zmurkali pocas vystupenia , ked som ich fotil a natacal :-P  Vyhovorku mam dobru, Aureliovi dosla baterka na fotaku :-D

Na ubytovni nebolo prilis draho. Moje pociatocne obavy so spolocnej izby coskoro rozptylili srdecnostou, i vecerou. Dvojity tanier spagiet s rajcinovou omackou a parmezanom rozhodne potesil. Nasledovali prijemne rozhovory s dalsimi navstevnikmi z krajin ako Spain, Argentina, Algeria, Slovakia, Italy, Germany, Portugal, India, Japan  . 

Colazzione su nielen v usiach Slovaka kolaciky, pretoze Talianske ranajky takto vyzeraju. Spolu s kavou ci cajom cloveku takmer cukor lezie z usi, ale nedopraj si cudzokrajne dobroty ked nukaju :D Voda z kohutika sice chuti horsie ako u nas z kaluze, ale pitna je. Co sa tyka tlaku ci teploty vody pri sprchovani, nedosahuje ani tretinu toho co by si clovek predstavoval, ale kto nie je princezna, zvladne to. Pre ludi ktori maju obmedzeny rozpocet na ich vylety po Rime a ide im len o miesto na prespatie plus medzinarodnu atmosferu, a dokonca ranajky a veceru v cene - Hostel Marian rozhodne doporucujem. Odomna zobrali 15 eur na noc + 3,50eur ako mestsku dan / specificky zakon rimsky / . Ked budete zhanat schopne ubytovanie v Rime i na okoli, skuste si to porovnat.

Skusal som uz 2 mesiace dopredu couchsurfing, ale i po niekolkych desiatkach opytanych som sa nedockal kladnej odpovede, co ma troska zamrzelo. Niektori sa neunuvali ani odmietnut, len neodpovedali. Dokonca som vzdy neziadal ani gauc ci koberec, pytal som sa len na radu ...

Pokracovanie neskor, idem stretnut mojich dalsich talianskych priatelov a ubytovnu cistia okolo mna, nechcem zavadzat :P

Den plny zazitkov -  Rim s otvorenou narucou - amico nuovo

Po prebudeni som mal jasny plan i instrukcie. Clovek mieni, vatikanske okolie zmeni :-D

Kedze som nestihal pripravit vsetky svoje cesticky, Aurelio sa podujal na ulohu mojho sprievodcu a taktiez som mal dialkovu podporu od Omneye. Problematicke mohlo byt jedine pripojenie k wifi, nakolko je dostupne hlavne na vacsich verejnych miestach, staniciach a restauraciach na urovni. Po rannej hygiene - ktora ma riadne preskusala svojim chladnym prudom - som sa i s batozinou vybral k Aureliovi. Naskytla sa totiz sanca ze sa zozenie ine ubytko, aj ked len ciastocna. 

Najst podchod do metra sa moze zdat jedoduche ak ste domaci, avsak pre cudzinca to bola riadna uloha. Pomahal som si pravidelnymi otazkami v obchodikoch "Dove metro ? " a popritom uzival okolie , labyrint architektury i pamiatok, a samozrejme, zurivo fotil ako spravny turista. Velmi sa mi pacil napr obrovsky park s hradom uprostred mestskej casti. Ocividne ho zboznuju i domaci, bol plny mladeze.

Potom co som nasiel konecne podchod do metra, nasledoval nakup listka. Stretol som priatelsku skupinu Spanieliek s jednym chlapcom, ktori nemohli rozmenit 10eur a tak vzali moje drobne a dali mi listok.  Boli velmi priatelske a dobre vyzerajuce, co si budeme navravat  . Potreboval som sa presunut 7 stanic, Z Vittorio Emanuell Piazza na Arco di Travertino. Rim je vskutku obrovske mesto. Tento presun bola preto najlepsia volba - o doprave autom si este povieme.

Tah vzduchu v podzemi je viac nez citelny, ak je clovek nachylny na prievan, moze to byt problem. Vnutri metra som sa mal problem udrzat so vsetkou batozinou  medzi mnostvom ludi, ale prezit sa to dalo. V cielovej stanici uz cakalai vyskereni Aurelio a Andrea co je ekvivalent Slovenskeho mena Andrej. Je to dalsi z vybornych znamych z nasej pamatnej Mladeznickej vymeny proti nasiliu. Jeho Anglictina bola o trosku slabsia ako moja taliancina, ale stacilo to na dohovor rukami - nohami a obrovsku porciu zabavy pri Aureliovych prekladoch. Pocas rozpaleneho slnecneho poludnia ma vzali domov k Aureliovi na obed. Ako inak pochutnali sme si na cestovinach, pripravenych so skvelou slaninkou na cervenej cibulke zasypanych tvrdym struhanym syrom a zapijanych chutnym cervenym pivkom z plechovky.

Poobede sme si vzajomne nakopirovali fotky ktore sme chceli a chalani mi ukazali niekolko vlastnych kung - fu bojovych videi vlastnej rezie, inspirovanych plastation hrou Tekken. Velmi sa pacilo. Pre znalych - jeden bol Hwoarang, druhy Kayzuma a dali si zalezat.

 

 

Nasledoval vylet do parku k slavnemu Rimskemu opevneniu, ktore je sucastou mesta. Na nete si clovek o nom najde mnoho clankov, dodam len ze domaci nemaju prilis prostriedkov ako ho uchovat, nakolko sa priamo krizuje s infrastrukturou. Odfotil som jedine miesto , kde bolo vidno ako na nom pracuju. Zvysne casti koroduju. Prechadzka bola vyborna, okolie je tam nadherne. Milovnici mozu cez park ist i niekolko hodin a kilometrov.

 

 

 

Kedze casu je malo a vela chceme zazit, museli sme sa po necelej hodinke vratit po batozinu a ist natankovat . V case mojej cesty stoji v Rime liter stavy pre tatosa 1,77 eur. Je to veru hodne, niezeby to u nas bolo velmi rozdielne. Stat cicajuci cloveka najdeme vsade, len sposob sa meni obcas. Nas tatos fical na plyn, cena je teda polovicna. Aurelio nahodil slnecne okuliare, aby mohol roztuzit zeny po ceste. Doprava v Rime je natolko blazniva, ze clovek ktory urobi vodicak tu, je na Slovensku kral ciest. Neustale nove podnety , predbiehajuce motocykle i auta, prebiehajuci ludia cez cestu - to vsetko nuti sofera plne sa sustredit. 

 

V jeden moment nam vbehlo z pravej strany auto priamo do cesty a zrazka bola otazkou sekundy. Pozorny Aurelio zareagoval vyborne a ukociroval vozidlo bez akehokolvek skrabanca. Zato ja som sa vyklonil z otvoreneho okna a vysypal som na hlavu cestneho pirata vcelku slusnu zasobu nadavok v taliancine, ktore ovladam. Niektore boli velmi vulgarne, ale taktiez vyvolali salvy smiechu a my sme v pohodovej nalade dorazili k Maestrovi Kung - fu .

 

 

 

Vonku pred skolou bola plnka a taktiez kopec ludi vnutri. Je vidno ze Maestro si vybudoval so svojim dojo v Rime stabilnu poziciu kvalitnej skoly bojovych umeni. Pred vchodom privitali Aurelia velmi vrucne, totiz chlapskymi pusinkami na licka ako je v niektorych juznych krajinach zvykom. Bol na to dobry dovod, Aurelio mal kvoli ukoncovaniu skoly pozastavene treningy.

 

Nasledovalo uvedenie ku samotnemu Maestrovi - klasicke privitanie spojenim dlane a paste s miernym uklonom vyjadrujuci nas vzajomny respekt. Maestro nam ponukol moznost si trocha zatrenovat s jeho zverencami, ale musel som bohuzial odmietnut, pretoze zranene rebro mi nedovolovalo privela pohybu a otacania, ktore je pri klasickom treningu samozrejme nezbytne. 

 

Maestro bol pocteny a spokojny ze jeho treningy nas oslovili a ze som povazoval za dolezite vidiet ho a znova pozdravit, hoci som z dalekeho Slovenska. Vypytoval sa na nasu skupinu z vymeny /scambio / . Vysvetlil som mu, ze Simon s potesenim pokracoval s treningami v nedalekom meste a celkovo umenie nezanedbaval atd. Ja osobne som sice kvoli povinnostiam nemal moznost trenovat pravidelne, avsak nezanevrel som a absolvoval niekolko treningov so znamymi, ktori napr. trenuju Kung fu, Krav-maga ci Street fight. Taktiez som inspiroval zopar ludi a zvysil ich zaujem , ci odovzdal cast mojich znalosti, co sa Maestrovi velmi pozdavalo.

 

Bol velmi ustretovy a nevadilo mu ani fotenie ci kamerovanie, tak sme si s nim zapozovali a celkovo podebatovali. Potom sme sledovali trening cvicencov, zrovna mal starsich i mladsich pohromade. Neodpustil som si i niekolko kratkych videozaznamov i fotiek. Na vyslovne poziadanie svojho oblubeneho ziaka Aurelia ma Maestro vzal i na horne poschodie a napriek tomu, ze bezne sa prebiehajuca hodina ineho majstra / ucil karate /  rusit nesmie, som dostal povolenie na vstup, vzdat holdu Altaru a odfotit si ho. Bolo to pre mna rozhodne vyznamne gesto a nesetril som slovami chvaly a vdaky za jeho pohostinnost a ustretovost.

 

Pri rozlucke mi Maestro prislubil, ze pri nasej najblizsej navsteve bude mozne ubytovat cely slovensky team na prespatie v DOJO a budeme moct trenovat niekolko dni. Myslim ze krajsi darcek som uz ani dostat nemohol. Poznamka pre neveducich - pocas nasej vymeny platila Europska unia cca 10 eur za kazdu hodinu vycviku pre jednu osobu.

 

Nasledoval odvoz na ubytovnu, posledne instrukcie ako sa dostanem na autobusovu stanicu a rozlucka. Najvacsi dojak od Aurelia bola veta, ze ma zase vyprevadza. Povedal som mu ze pevne dufam pre buduci raz budem ja vyprevadzat jeho po vybornych zazitkoch na Slovensku. Andrea pridal tiez zopar peknych slov v taliancine a ja som sa radsej pobral za mohutneho mavania aby mi nevdojak nepadol prach  na ocicka.

 

Ostatne Aurelio pred par rokmi  uz navstivil i Bratislavu, len o tom nevedel, ze pri tom vylete vo Viedni kam sa cez most zatulali :D Kazdopadne ako rodak mu mozem ukazat mnoho krasnych miest ktore si zapamata akiste lepsie a i s vykladom. 

 

Jedna z prvych veci , ktoru som na letisku zazil , bol dav demonstrujucich Arabov s vlajkou, ale neviem co pozadovali, lebo nepouzivali vulgarizmy :D Ocividne to vsak bolo seriozne, naokolo postavali desiatky policajtov a vojakov so psami. Jeden vojak ma poziadal aby som pokracoval, lebo tam nemam co hladat, tak som poodisiel o par krokov a par sekund skandovania si natocil. Mozno casom zistim o com to bolo.

Postupoval som podla pokynov a odovzdal batozinu, u ktorej som sa dozvedel ze nas let ma 2 hodiny meskanie. Stres opadol. No parada. Vtedy sa odblokoval par dni slabsie fungujuci predator / moj vnutorny zrutko /  a zdrapil moje vnutornosti. Vedel som, ze ak ho coskoro nenakrmim, mam seriozny problem. Nastupovalo druhe stadium po bolesti zaludka, teda jemna triaska ruk. Vdaka mojmu metabolizmu tieto stadia idu vcelku rychlo po sebe. Keby na mna vtedy bol prehovoril jeden z tych arabov, asi mu odhryznem hlavu. Bohuzial, vacsina relevatnych potravin bola v kufri ktory mi maval u check-in , co by sa dalo cakat od Rugera v strese na letisku s fobiou.

Pobehal som okolo MCdonaldu, kde sa mi burger za 8e zdal vela. Povedal som si ze u pick - stravovne so sirokym vyberom si lepsie pochutim. To bola pravda. A i sakra drahsie, cenovky moc viditelne neboli. Tak som si zaplatil  24 eur a mohol som si kralovsky pochutnat. Ostatne moj FB status hovori za vsetko :

Zacinam uvazovat ci ten macburger za 8e by nebol lepsi napad. Sakra sak by som 7 ludi nakrmil u nas za 24e. Ked uz aspon si vychutnam tu sytu zmez voni a chuti. Nechty na zaludi by som doprial zapredancom co z nasej krasnej krajiny urobili cielene zobraka europy. Drzte palce ,najtazsia cast predomnou.

Nasledovalo niekolko bezpenostnych kontrol , kontrola pasu a priradenie ku Gate, ktoru zmenili polhodinu ored odletom. Kupil som si zuvacky, nakolko si pamatam neprijemny tlak pri klesani a pristati. Ked sme postupovali harmonikou dovnutra lietadla, musel som premoct vela pocitov. Tak som si povedal : Som predsa Ruger - a vybalil som na letusku ze sa bojim lietania. Povedala ze rozumie a v pripade potreby ju mam zavolat. Podla rad clanku som sa usadil pri ulicke, co najdalej od okna - co nebol az taky problem pretoze vacsina ludi je zvedava na vyhlad. Umiestnenie prirucnej batoziny a sledovanie potemnejsich stvoreni ako sa postupne usadzaju na svoje miesta.

Lietadlo bolo sice o nieco mensie ako som si pamatal, ale klaustrofobia ma nepremohla /asponze s tymto nie je problem / . Rolovanie a start je daco ine :D Zuvacka to istila. Vystupali sme hore a po serii upokojovacich cviceni plus kniha plus voda som zistil , ze v lietadle som inym clovekom.

Na zemi som sa kvoli kamaratovi pustil do ozrutneho chlapa, inych som svojim rypakom chranil pred vyhadzovacmi a podobne, ale vo vzduchu som uprimne povedane - zbabelec. Pomyslenie na vsetky katastroficke filmy, ci okolita teplota vzduchu v 12.000 metroch - 56 pod nulou, to tomu moc nepomahalo. Obraz dotvaralo niekolko takmer neustale hulakajucich batoliat - ktore vedia prisamvacku uz odmalicka s prizvukom :D

Pocas letu som niekolkokrat riskoval pohlad oknom a jeden z nich bol naozaj kuzelny. Zapad slnka je krasny prakticky odvsadial, vask. No a tento mi trocha pripominal zapad nad stadionom v rodnom meste.

Nasledovalo podavanie jedla a pitia, co som si nalezite vychutnal i napriek poriadnej porcii predtym. Letusky boli velmi mile a kmitali hore dole. Jedna z nich nosila pokryvku hlavy a pripominala mi Omneyinu sesternicu :D Celkom casto chodila okolo a mala na mna specificke otazky, tak sme pozmurkali az ma radost :P . Naproti cez ulicku zas sedelo Talianske dievca. Bolo prijemne zamestnat hlavu prepinanim medzi niekolkymi jazykmi a cesta tak rychlejsie ubiehala. Inak samozrejme vsade naokolo znela takmer vylucne arabcina. Pustili nam i film "Velka oriskova loupez" ale kedze som ho nedavno videl, moc som nesledoval.

Dalsi pohlad nasledoval pri klesani. Najprv clovek vidi myriady svetielok, ako hviezdy. Neskor zacne rozoznavat i cesty a podobne. Pred samotnym pristatim sa svetla v lietadle zhasnu, hororova scena ako vysita :D Usilovne som zul zuvacku a zival, aby som zlepsil tlak v usiach. Ked sme po jednom naskoceni velmi pekne pristali, zaumienil som si ze dodrzim svoj slub a najblizsiu travnatu plochu pobozkam. Popri rolovani ku hangarom  dosla SMS od Omneye : "Milacik, vitaj v Egypte" .

"Zacina to dobre," pomyslel som si.

VITAJ V EGYPTE

Pristat je jedna vec, ale dostat stovky hulakajucich arabov z lietadla zase druha :D Okrem pokrikovania " Besoraaa , Yalla " , skreku deti a hlasu kapitana do obsahuje i ovela viac zvukov ktore tu nebudem menovat. Rada sa posuvala dost pomaly, ale co uz. Rozhodol som sa pustit dopredu predomnou sediacu zenu s dvoma detami, ktore ocividne uplakane a plne strachu chceli byt co najskor vonku. 

Spoza mna sa ozvalo niekolko neprijemnych vykrikov ked som zastavil frontu, ale to ma z miery nevyviedlo. Len som pooodstupil nabok v uzkej ulicke az vidia vylakane deti a pridal vyhrazny pohlad. Nakolko som vyssi ako vacsina z nich, nebolo to take obtiazne a zobrali to rozumne.

Pri vychode z lietadla som podakoval pilotom aj letuskam a vykukol von schodikmi. Ovalil ma tazky a horuci vzduch, pocit bol po klime znasobeny i napriek tomu ze sme prilietali z Rima.

Ten pocit, SOM NAOZAJ TU , bol na nezaplatenie. Samozrejme ze kufor bol statocne pootlkany, ale to sa ocakavalo. Presiel som niekolkymi kontrolami, zaplatil 20e za mesacne viza a konecne sa zvital s Omneyou i jej otcom. Vyzeral ako velmi mily chlapik, dokonca som nevidel ani bombu ci zbran, to ma velmi upokojilo.

Za zmienku stoji, ze v rovnaku dobu ako ja prilietal i Egyptsky kulturista, ktory vyhral na tusim medzinarodnej urovni zlato - a druhykrat. Ludia drzali jeho plagat v zivornej velkosti s napisom vitaj. Privela ich ale nebolo.  Okrem jeho rodiny sa neunuval nikto prist, ziadne ministerstvo, ziadna fanusikovska zakladna.... Nasi hokejisti mozu byt radi ze nas maju :D

Odmietol som niekolko ponuk na sprievodcu atd. a nasadli sme do auta. Vsetko naokolo je hlavne kamen, prach a piesok. Ale priorita zivota v Kahire je : TIDIT

Totiz trubenie. Dohovaraju sa nim pri parkovani, alebo len na seba upozornuju / HALO - JA EXISTUJEM. TIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIT /, na dialnici ta moze aj slaktrafit, ako v Rime, len tie klasksony revu viac. Ak si sikovnejsi vtlacis sa do medzery. Na 4 prudovej ceste jazdi prudov 6, pretoze podla vysvetlenia oni maju na to cit. A uz vobec nie dajake dopravne pravidla. Videl som 6 ludi na 1 motorke s obsahom 125 po ceste z letiska. Kazdy trubi kym nejdes alebo mu neuhybas. Bud si zvyknes alebo sa zblaznis. A este omnoho viac. Ale to nabuduce pri pokracovani clanku, pridam i dalsie foto :D

Dalsia vec, co cloveka prekvapi, je nocny zivot. Kedze tu nezazivaju europske zimy, staci im prihodit kus oblecenia a hura do ulic, kaviarni, cajovni a podobnych zariadeni, druzne diskutovat a bafkat vodne fajky / sheesha / . Taktiez male i vacsie obchody su nonstopky, alebo aspon do polnoci vacsina z nich. Ulice su preplnene, ako u nas napoludnie na namesti. Doprava je sialena az do rannych hodin, najhorsie su minibusy. Tym uhybaju skoro vsetci a maju dominantne postavenie na cestach. Ludia cakaju pri akejkolvek zatacke ci rozdvojke a behom niekolko malo minut zastavi taxi alebo minibus, aby ich odviezol kam si zelaju. Holt, tych viac nez 30 milionov ludi sa nejak transportovat musi :D

Co je pre nas bezne, je u nich vzacnostou. Napriklad take drevo, nehovoriac o umeleckom nabytku. To mi pripomina ze som si asi vybral dobru rodinu :-D . Dalsia nezbytna vec je voda. Cudzinec nesmie pit beznu vodu z kohutika - a aj niektori domaci si ju filtruju / nie ak sa prevari / . Dovodom je bakteria, voci ktorej maju Egyptania odolnost ale nasinec sa behom par hodin pokaka ako steniatko.

To je dovod preco tu pijem mineralne vody vo velkom. Samozrejme, casom ta bakteria nejakym sposobom do organizmu prenikne, ale je lepsie to mat naplanovane na pokojne vecery doma nedaleko WC :-D . 

Moje crievka tu uz mali niekolko peristaltickych party, takze si nie som isty ci to je len zmenou stravy alebo draha bakteria mala rande s mojim predatorom. Vyzera to vsak ze si to uz vydiskutovali, nakolko bruchabol z druheho dna pomaly ustupil. Mozno vdacim i o nieco rychlejsiemu metabolizmu, neviem.

Nakolko tu patrim medzi cudzokrajne exoticke celebrity, uz vo vecer mojho priletu som bol ocakavany Omneyinou priatelkou Manar, ktora na druhy den odlietala za studioum , pracou a priatelom nazad do Nemecka. Po vybaleni a zdvorilostnych darcekoch bola teda zoznamka s rodinou, vsetci boli viac nez zlati. Podla Omneyinho vyjadrenia Manar moc daleko nebyva, asi 10-15 min od domu.

Potom mi cvaklo ze je to myslene autom. V Kahire je teda vzdialenost z Cadce do Oscadnice / nejake tie kilometre / vlastne susedska navsteva. Dalsia novinka pre chlapca "takmer-z-dediny" . Manar sa ukazala ako velmi mila Egyptska rodacka a Omneyina  kamaratka zo skolskych cias. Nasli sme rychlo spolocnu rec a poohovarali Omenyu priamo pred jej ocami, co upevnilo priatelske vztahy. Specatili sme ich chutnym cajom a vodnou dymkou, vytiahli niekolko zabavnych zazitkov a bolo dobre. Neskor som sa dozvedel , ze som nechal dobry dojem, tak som zacinal dufat ze i bez alkoholu sa moj kysucko - hoviadkovsky pristup vyplati.

Ovsem, stretnutia a diskusie so striktnymi moslimami boli len predomnou, asi ma setrili podobne ako ja ich.

Druhy den po vydatnom spanku i jedle nasledoval niekolkodenny vylet do Alexandrie - mesta ktore vlastnilo jeden z divov sveta, totiz slavny Alexandrijsky Majak. Dovod navstevy bol prozaicky - lepsie sa spoznat s rodicmi, stravit pekny cas pri v ich letnom byte, asi 300 metrov od pobrezia. Cesta tam trva asi tri hodiny, podobne ako u nas z Turzovky do Bratislavy normalnym tempom. Okrem niekolkych budov , stankov a obchodov ci tovarni lemujucich cestu je to vlastne len pust. Vsade naokolo. Teda  moje dalsie poprve - pust na vlastne oci. Nebol to len piesok, ale aj prilezitostne kopce, obcas kriky a mensie rastliny.

posledna aktualizacia 19. oktober, streda - aktualizovane cca raz za 2 dni

ODKAZ NA FACEBOOKU - CELY ALBUM  ZACIATKU TRIPU KLIKNUTIM SEM

Nizsie mozte pridat Vase komentare a nazory na rozvijajuci sa clanok dle lubovole. Za kazdy jeden autor dakuje. R

Tri najlepsie komentare ci otazky odmenim suvenirom po navrate